Príbeh Lenky

Deviata časť:  (júl 2025) ČO SA DEJE? NUŽ, BEZ SERVÍTKY – TOTO: Keď som sedela v piatok na našom sivom gauči, netušila som, či mám väčšie výčitky svedomia kvôli tomu, že mi zase volajú záchranku, alebo kvôli tomu, že moje poznámky ohľadom dýchania boli pre-počuté. Každý sa tešil, že mi ide liečba a že som ju zvládla. V momente kedy som prekročila prah pohotovosti mi už dokonca neostali ani slzy a tak ako ovca vedená na porážku som si poprosila pohár vody a čakala, čo sa bude diať. Keď som započula „volajte Hágy“, vedela som, že ten večer už určite domov nepôjdem a poslala som po veci. Ostala som v Prešove. Keď sa mi po dvoch dňoch stav skôr zhoršil, ako zlepšil, začínala som mať aj ja už trochu obavy. Neviem, pomenujte to ako chcete, ale pravdepodobne znova onehdeho večera zasiahla nejaká prozreteľnosť, alebo akási vyššia vôľa, ktorá sa mi už musela po mojej rezignácii ponúknuť. Predsa len ten malý plamienok nádeje nezhasol. A tak, v pokojný nedeľný podvečer sa mi mohlo konečne uľaviť. Do dych berúceho ticha zaznelo niekoľko tlmených výkrikov znamenajúcich bolesť a zároveň neskutočnú úľavu. Keď voda z pľúc vytiekla, mala som čo robiť, naozaj som sa cítila ako ovca, ktorá bude čoskoro porazená, dusiac sa s penou okolo úst to nebolo ľahké a to šitie za živa (lebo veci sa komplikujú) nebolo 2x super, ale vďaka šikovným rukám chirurga to nebolo vôbec tak hnusné. A tak si tu teraz ležím s prerazenými pľúcami variac sa vo vlastnom pote a čakám, čo bude a kedy pôjdem domov. Neodpisujem, lebo nemám silu. Pochopte ma. Nechávam si ju pre najbližších. Ahojte.

Ďakujeme, že jej príbeh čítate, podporujete a pomáhate tak dávať hlas tomu, čo často zostáva nevypovedané.