- 8. decembra 2025
Príbeh Lenky
💗 Nový týždeň a s ním aj siedmy príbeh, ktorý nevidno ... príbeh našej Lenky 💗
Aj dnes nám dovoľuje nazrieť do svojho prežívania, do myšlienok a chvíľ, ktoré si mnohé z nás nesú potichu v sebe.
Siedma časť: 
Veci sa nám komplikujú viac, ako by sme chceli. Liečba. Hlavne tá. Stále mi dokazuje, kam ešte viem ísť za svoje limity. Je ťažké byť v pohode, keď sa kvasíš vo svojom vlastnom pote, so zavedeným močovým katétrom a cítiš okolo seba nepríjemný zápach. Ako bonus musím byť po celý čas v nemocnici. Pominulé dni boli veľmi náročné. Hlavne fyzicky. Pocit, že mi vytlačí mozog cez uši a že sa vyzvraciam z podoby nebol veľmi povzbudzujúci. Posledné dni aspoň ako tak dokáže moje telo v sebe niečo udržať, už 2 celé dni som negrcala. Aby som to nejako prežila a naozaj mi neroztlačilo hlavu, okrem anti edémovej liečby, (pre nás smrteľníkov antiopuchovej), sa pridali aj opiáty.
Našťastie to zvládam i keď ich malú pomoc potrebujem. Najmä v noci. Snažím sa od prvého dňa naozaj poriadne cvičiť, lebo ma trochu prestala počúvať ľavá strana a treba jej dohovoriť. Vonku rovno pod oknom stavajú nemocnicu. Predstavte si migrenózne bolesti hlavy a do toho stavebné stroje + horúčavy. Ideálne podmienky. Ale nič nenarobíme, „musíme vydržať“. Ešte si tu nejaký ten deň pobudnem. Ako dlho, záleží len od mojej hlavy. Doslova. Od bolestí, od toho, ako budem zvládať kortikoidy, a ďalšie ožiare. Plánované sú už len 2. A na záver – nie, ja nič nemusím. Ja ĎAKUJEM, že môžem. A že chcem toto vydržať a aj keď už mám pocit, že už nevládzem vždy nájdem poslednú silu na boj. Nie sú to príjemné fotky, ale taká je realita. Také defilé toho, čo sa so ženským telom môže stať. Vlasy už znova začali padať, aspoň mi nebude horúco na hlavu 
.
Ďakujeme, že jej slová čítate, podporujete a pomáhate tak ukazovať, že za diagnózou je skutočný človek, odvaha a život.
