Príbeh Lenky

Štvrtá časť:  Re-misia. Najzázračnejšie slovo v slovníku onkopacienta. Dôležitý míľnik. Niekto musí prejsť dlhú cestu, niekto kratšiu. Niekto do toho pomyselného cieľa dôjde a niekto nie. Mať dobre nastavenú hlavu je jednou z najdôležitejších vecí. No toxická pozitivita je skôr na škodu. Bude dobre, veď už si si prešla/prešiel toľko tak isto nie je zárukou úspešnej cieľovej rovinky. Za posledné mesiace som sa míľovými krokmi k re-misii začala približovať aj ja. Snažila som si udržať dobrú náladu, čo raz menej ma prepadával pocit úzkosti, každé ráno a večer, keď som brala chemo som si nahlas povedala „bude dobre“. Jazvy prestávali bolieť, cviky sa stali dennou rutinou. Navrátila sa stratená energia. Začali sme plánovať výlety a koncerty. Zlepšili sa aj vzťahy u nás doma. Až kým neprišla posledná kontrola po liečbe a CT. Kým neboli výsledky, chytali ma denne panické ataky a úzkosti. Išla som si oči vyplakať a hnevala som sa na celý svet. Vedela som, s čím bojujem a nerobila som si falošné nádeje, že sa Hnusoba nevráti. No verila som, že mi aspoň na 3 mesiace dá pokoj. Že mi dopraje konečne Vianoce s mojim synom a manželom. Bohužiaľ, tento príspevok neskončím happy-endom. Zbieram všetky posledné nitky síl, ktoré moje vytrápené telo má. Voda v pľúcach je z choroby. Áno, dobre čítate, našli sa tam Hnusobné bunky. Ona sa však usadila predovšetkým v uzlinách v hrudníku. Ohrozené sú samozrejme aj pľúca. Našťastie ešte existuje liečba, ktorá mi môže predĺžiť život. Vojnu však už nevyhrám, no ešte môžem statočne bojovať. Opatrujte sa. Užite si spoločný čas, kým ho máte. A prepáčte mi, ak budem niekedy protivná. Naozaj nechcem ani som nikdy nechcela zámerne niekomu urobiť zle. A áno, tieto fotky presne vyjadrujú moje pocity posledných dní. Nepotrebujem ľútosť, potrebujem podporu.